Beáta Gerbocová – hostka na VII. ročníku Textile Art of Today

Beáta Gerbocová je textilná výtvarníčka, ktorá pedagogicky pôsobí na Vysokej škole výtvarných umení, na Katedre textilnej tvorby. Absolvovala štúdium v ateliéri Voľná textilná tvorba u prof. Evy Cisárovej – Minárikovej (1995-2001), kde pochopila rozmanitosť tohto média, ktorý môže mať formu textilného obrazu, reliéfu, alebo mäkkej plastiky. Od roku 2015 sa jej tvorba fokusuje na tvorbu tapisérii technikou ručného tkania na digitálnych krosnách. Viaceré projekty realizovala vo forme čalúnení na sedací nábytok, v spolupráci s dizajnérskymi firmami.

Beáta Gerbocová je hostkou na VII. ročníku Textile Art of Today a na 2. poschodí Hlohovského zámku pripravila autorskú výstavu s názvom Komparz na život.

Čo sa odohráva vo vašom Komparze na život?

Pre mňa je veľmi dôležité, aby moje tapisérie a textilné objekty rozprávali príbeh. Je v tom aj odkaz na historickú tapisériu, ktorá bola signifikantne naratívna. Na prvý pohľad bolo na nej jasné, o čo v danom príbehu ide, pričom tvorcovia využívali špecifickú tvarovú či farebnú symboliku. Tento princíp sa snažím vkladať aj do mojich tapisérií.

Aké príbehy rozprávajú vaše tapisérie?

Nepracujem so všeobecnými témami, ale takými, s ktorými bezprostredne žijem. Už samotný názov Komparz na život odráža, že sa občas náhodne ocitáme v životných rolách, na ktoré často ani nie sme pripravení a až po ich prežití sa stávame „profesionáli“. Niektoré udalosti vieme až spätne zhodnotiť a prečítať, či sme ich zvládli alebo nie. Často ide o improvizáciu v živote – a to nemyslím pejoratívne, ale ako fakt.

Komparz evokuje davovú štafáž v rámci scény, ale vo vašej réžii sa môže stať každý z nás hlavným hrdinom.

Vo svojich životoch sme hlavnými postavami, ale pri spätnom projektovaní si hovoríme, že keby sme boli na danú situáciu lepšie pripravení, tak by inak dopadla. Danú situáciu síce riešime najlepšie ako vieme, ale málokedy sme na ňu stopercentne pripravení. Vieme to zhodnotiť až po konkrétnej skúsenosti – či už v osobných alebo pracovných vzťahoch.

Povedľa tapisérii sú vo vašej prezentácii aj textilné objekty. Sú nositeľné?

Viacerí ľudia sa ma už na to pýtali. Majú odevnú formu a na prvý pohľad sa zdá, že sa môžu obliecť na špeciálnu príležitosť. Ale majú v sebe niečo, čo vás zneisťuje – robustnosť, voľne visiace farebné nite, neupravené okraje, rukávy siahajúce až po kolená. Tvorí ich mozaika mnohých textilných štruktúr, ktoré sa kolážovito prekrývajú a sú tvarované ako odevy, takže vytvárajú nové interpretácie a príbehy.

Prednášate na vysokej škole – aký je záujem mladých ľudí o textil?

Záujem sa v priebehu rokov mení, ale pri odbore voľnej textilnej tvorby, tzn. „Fiber Art“ – umenie vlákna, počet uchádzačov o štúdium klesá. Zažili sme roky, kedy sa na odbor hlásilo okolo 30 adeptov, no kvôli kapacitám ateliéru boli prijatí iba traja. Dnes to už tak nie je. Vychádza to asi z nastavenia spoločnosti a uvažovania mladých ľudí, ktorí sú oveľa viac praktickejší.

V akom zmysle?

Viac zhodnocujú, čo vložia do štúdia a čo od neho môžu získať do praxe. Keďže máme dobrý kontakt so zahraničím, vidíme, že sa spätne zhodnocuje rukodielnosť, ako aj návrat k materiálnosti. Som presvedčená, že keď pominie ohúrenie tvorivými digitálnymi nástrojmi, čoraz viac ľudí bude mať potrebu zhmotniť svoje výtvarné predstavy. Potom nastane návrat k médiám, ktoré pracujú s materiálmi. Svedčia o tom aj prehliadky súčasného umenia, napr. Bienále umenia v Benátkach, kde textilné inštalácie tvoria značnú časť expozícii.

Textilné umenie je vo všeobecnosti vnímané najmä ako ženské umenie. Prečo je to tak?

Ženy majú možno bližšie k textilu, ale v minulosti sa textilnému remeslu venovali aj muži, nebolo žiadne rodové delenie. Určite aj preto, že ide o fyzicky namáhavú prácu. Súčasné textilné umenie však naozaj viac priťahuje ženy – je to materiál, ktorý si vyžaduje zručnosť, trpezlivosť a čas. Navyše, je to aj otázka hmatu. Ženskými rukami prejde viac textílií a majú väčší zmysel pre štruktúru a detail. Možno je to aj tým, že dnešní muži nevedia šiť (smiech)… Je však pravda, že mužom to pri menšej remeselnej dôslednosti niekedy lepšie vypáli vo výsledku.

Ako vnímate úroveň VII. ročníka Textile Art of Today?

Skvelý je už fakt, že sa tento medzinárodný formát „Fiber Art“ už takmer 20 rokov pravidelne objavuje na Slovensku. Je to nesmierne dôležité v rámci všeobecnej osvety medzi ľuďmi-nevýtvarníkmi, ale najmä medziodborovo. Vo svete sa síce podobne profilované výstavy textilu vyskytujú, ale nie v našej blízkosti. Veľmi oceňujem, že na Slovensku máme toto trienále, hoci jeho organizácia je určite náročná.

A keby ste si mali vybrať jedno konkrétne dielo?

Na festivale je viacero inšpiratívnych diel, ale špeciálne ma zaujalo dielo s názvom AG – domov a habitat od rakúskej autorky Gudrun Bartenberger-Geyer, ktoré evokuje viacero významov: môže to byť ženský korzet, šaty nevesty, či stan ukrývajúci celý svet. Dozvedela som sa, že toto dielo je vytvorené z oblečenia rodiny, priateľov a textilnej zbierky rodičov, ktoré autorka našla a využila. Je zaujímavé zvonka aj zvnútra, má silnú emóciu a aj jeho inštalácia v pivničnom prostredí je atraktívna.