Radka Hrabovská pôsobila na Strednej odbornej škole v Hlohovci, v súčasnosti na Základnej umeleckej škole v Hlohovci, výtvarný odbor. Ilustrovala takmer dve desiatky kníh a aj jej dielo Vrstevnice strachu je v knižnej podobe. Medzinárodná porota jej zaň udelila Excellent Award za mimoriadny umelecký počin v spoločenskej angažovanosti autora pri nastolení pálčivých problémov súčasnosti. Vrstevnice strachu sú inštalované v sakrálnej zóne na stole bočného oltára kaplnky na Hlohovskom zámku.
–
Prečo si Vrstevnice strachu prevtelila do podoby knihy?
Milujem knihy a s obľubou som ich dávala študentom realizovať i na strednej škole. Moja diplomová práca bola tiež o Knihe ako fenoméne ľudstva. V tomto prípade som tému chcela dať ako kroniku našej pamäte, no a jedným zo symbolom ľudskej pamäte je práve kniha. Ručne som ju vyšívala a zošívala aj obal knihy – ten je z ručného papiera, do ktorého som všila abstraktnú výšivku. Vnútro knihy je z tabakového papiera, v ktorom sú znázornení ukrajinskí zajatci prepustení z ruského väzenia. Sú to telá preživších.
Prečo práve táto priam desivá téma?
Pri tejto otázke ma tu v kaplnke až mrazí, ale odpoviem: Môj starý otec kedysi bojoval na fronte, nebol tam dlho, možno len pol roka, ale stratil tam čiastočne sluch. A hoci bol poľovník, nedokázal by zabiť žiadne zviera. Na jeho dvore bolo plno zvierat, ktoré priniesol z lesa – ošetroval ich a všemožne sa staral. Starý otec o vojne príliš nerozprával, ale tesne predtým ako zomrel, sa mi zdôveril o nemeckom zajatí a iných hrôzach z frontu. Vraj ani sám nevedel, prečo mi to rozpráva.
Ako memento?
Asi áno. Keďže mám 4 synov, vojnová problematika sa ma osobne dotýka. Keď ruský agresor napadol susednú Ukrajinu, nevedela som si predstaviť, žeby moji chlapci narukovali na front. Spomínam si, že keď sme na začiatku vojny maľovali detskú izbu, manžel mi musel vypnúť rádio a správy. Doslova mi zakázal počúvať správy. Bola som paralyzovaná, tiekli mi slzy, všetko ma bolelo…
A postupne sa z vojny objavovali desivé obrázky…
Áno, masaker v Buči, či telo ukrajinskej novinárky, ktorá neprežila mučenie a ja som pri tomto necenzúrovanom článku plakala. A potom som videla fotografie ukrajinských zajatcov, ktorých prepustili Rusi. Pripomínalo mi to Osvienčim. Myslela som si, že v Európe skončila vojnové besnenie druhou svetovou vojnou. Je neuveriteľné, že to pokračuje aj v treťom tisícročí.
Musela si na to výtvarne reagovať?
Áno, aby som zo seba zmyla špinu. Preto som aj využila tabakový papier, ktorý pripomína ľudskú pokožku. Keď si vizualizujem tieto obrázky, mám pred očami silné „fleše“, ktoré musím zrealizovať, lebo inak by ma roztrhlo. A tak som do papiera začala vyšívať.
Dalo sa to zrealizovať podľa tvojich predstáv? Netrhal sa papier?
Bola som až prekvapená, ako ľahko to išlo. Tabakový papier vyzerá krehko, ale je veľmi pevný. Udrží uzlíky aj nitky, akurát ja som mala dopichané prsty. Veď miestami je aj kniha mierne zakrvavená, ale veď je to stále v téme… Vždy, keď prídem do kaplnky, vidím, že je v knihe nalistovaná iná strana – dôkaz, že diváci si ju pozerajú.
Ako keby si na povrchu knihy nakreslila neviditeľné mapy – to sú tie vrstevnice?
Nedokážem čítať mapy, pre mňa sú obrázkami. Jediná mapa, ktorú viem čítať, sú vrstevnice – z nich dokážem vyčítať sklon terénu. A práve tie vrstevnice symbolizujú znásobenie strachu. Niekde sa vrstevnice rozplývajú a tam som vyšila stopy. Na prvej strane výšivku ani nevidno, ale na toto prázdne miesto som umiestnila siluetu ľudského tela. Až keď po nej prejdeme hmatom, vnímame ju ako vrstevnice. Samozrejme, výmenou zajatcov a návratom domov sa utrpenie ľudí nekončí. Po prepustení na slobodu nastáva u nich, ale aj ich rodín, neznesiteľná úzkosť, ataky, traumy – a to na obidvoch bojujúcich stranách.
Si kresliarka, ilustrátorka, grafička, ale výrazné je u teba aj silné konceptuálne myslenie. Ako u teba prebieha proces umeleckého uvažovania?
Keď sa ma niečo silne dotkne, mám čo robiť, aby som to emocionálne spracovala. A keď som videla utrpenie zajatcov, vedela som, že to musím vyšiť do papiera. Aj moje zjazvené telo prešlo mnohými operáciami, nohy mám veľakrát operované – no a tie výšivky sú ako jazvy, ktoré zostávajú. Niektoré jazvy sú však neviditeľné, a preto musím stopu nechať. V zásade som introvert a všetko absorbujem, čo do mňa prichádza. Chcem pochopiť, prečo sa niektoré veci dejú – a preto musím veľa čítať, študovať a navnímať veľa rozhovorov. Keď už potom prídem k samotnej tvorbe, zbadám spomenutý záblesk a musím ho vlastnoručne zhotoviť.
Vrstevnice strachu sú v zámockej kaplnke vedľa diel Włodzimierza Cygana, Elwiry Sztetner, či Helgy Cmelky. Ako sa cítiš v tejto spoločnosti?
Som nesmierne poctená, že môžem byť súčasťou trienále a nikdy by ma nenapadlo, že získam cenu. Snažím sa pokorne existovať vedľa týchto veľkých mien, ktorých si vážim a ktorých tvorbu dlhodobo sledujem. Gratulujem celému tímu trienále, je to fantastický tím ľudí s obrovským srdcom.
Na trienále sa predstavuješ aj s ďalšími dielami, ktoré sú na iných miestach. Aká je ich interpretácia?
Moje ďalšie dielo inštalované v „Čiernej kuchyni“ sú Základy röntgenológie vychádzajúce z grafiky, ktorú zbožňujem od čias štúdií u prof. Karola Ondreičku. Dielo pracuje s projekciou RTG lúčov, kde je tvrdosť snímok premietnutá na gázu prostredníctvom využitia grafickej techniky tlače z výšky smerom k divákovi – iba zrkadlí, halí a obaľuje. Ale čo treba zahaľovať a zároveň odkrývať? Ich interpretácia je taká, že využitím nemocničného materiálu a rámov RTG snímok sa obrazy deformujú a zužujú tak, ako je pokrivené a deformované vnímanie človeka tlakom médií či sociálnych sietí.
A potom sa prezentujem v rámci skupiny Tri ľady – s kolegyňami Ivanou Krajčovičovou a Zuzanou Sedlákovou, s ktorými pôsobíme už viac ako rok. Pracujeme v intímnej ženskej tematike a na výstave spracovávame spodné ženské prádlo, pričom sme použili kovové drôtiky v diele V očkách reality.
PhDr. Ľudovít Petránsky
